Činčila pravá – juhoamerická /Chinchilla lanigera/

V dnešnej rýchlej a počítačovej dobe ponúka chovateľstvo zvierat výborný spôsob aktívnej a zmysluplnej relaxácie. Stále väčšie množstvo chovateľov sa stretáva s činčilou juhoamerickou. Okruh ich priaznivcov sa veľmi rýchlo rozširuje.

Ak sa rozhodujete o kúpe činčily, ponúkame pár rád k chovu a niečo z histórie tohto milého hlodavca. 

 

Pôvod: Južná Amerika 
Rod: hlodavce 
Čeľaď: činčilovité 
Hmotnosť: 500-600 g 
Dĺžka gravidity: asi 111 dní 
Počet mláďat vo vrhu: 1-5 
Počet vrhov za rok: 2-3

činčila mutácie

Jednou z jej predností je možný chov v bytových podmienkach. Činčila nie je náročná na priestor a do bytov je to vhodný chovanec. Suchý vzduch v panelových bytoch je pre ňu priamo ideálny. Oproti ostatným hlodavcom, chovaných v domácnostiach, veľmi málo zapácha a je dokonca doporučovaná aj pre alergikov. 

Činčila je veľmi mrštné a živé zvieratko, nie je teda vhodná pre úplne malé deti. Pokiaľ chcete mať doma prítulnú činčilu, je najlepšie vziať si ju od chovateľa čo najskôr po odstavení. Lepšie si zvykne na ľudský kontakt a človeka berie ako svojho priateľa. Ak máte možnosť činčile venovať aspoň chvíľku každý deň, je možné ju chovať individuálne. Vaša spoločnosť jej bude postačovať. Pozor ale na nudu, ktorá môže byť jedným zo spúšťacích momentov, kedy si činčila začne okusovať svoj hustý kožúšok. Tento zlozvyk sa už zle odstraňuje. Doprajte teda činčile vhodné hračky. Pri chove činčíl v pároch alebo skupinách nájdete tiež mnoho zaujímavého a napínavého. Mať možnosť pozorovať postupne sa rodiaci nový život a odchov mladých je veľmi pútavé.

Činčila juhoamerická, ako už nám napovedá aj jej meno, pochádza z Južnej Ameriky. Je to malý hlodavec, ktorý ešte koncom minulého storočia obýval vo veľkom množstve svahy Kordillier, Ánd v Peru, Čile, Bolívii a Argentíne. Prirodzené prostredie činčily sa nachádza až do výšky 4000 metrov nad morom, k hranici večného snehu. Činčila tu žila v kolóniách v počte asi šesťdesiat kusov. Prvé písomné zmienky o činčilách pochádzajú už z roku 1590. Autor knihy, jezuita J. Ascot, tu prirovnával činčily k veveričkám, ktoré poskytujú najjemnejšiu kožušinu. Domorodí indiáni ju lovili pre jej nádhernú kožušinu, z ktorej vyrábali prekrásne kožuchy. Sláva krásy kožušín sa, bohužiaľ pre činčily stala osudným a takmer vyhynuli. Aj keď už v roku 1910 vydali vlády Bolívie, Čile, Argentíny a Peru spoločné nariadenia o zákaze lovu, bolo pre činčily už príliš neskoro.

Dnes ich môžeme nájsť vo voľnej prírode len v malom počte, predovšetkým v prírodných rezerváciách. 
Pôvodné územie činčíl je pustá, suchá step, polopúšť. Úkryt činčilám poskytujú jaskyne a skalné pukliny, ktoré ich ochraňujú nielen pred dravými vtákmi, ale aj pred slnečným žiarením. Zima činčile nevadí, chráni ju hustá kožušina, ale teplotu vyššiu ako 25 ° C znáša zle. Hustý kožuch ju chráni pred zimou, ale s prehriatím sa činčila veľmi ťažko vyrovnáva a často v dôsledku horúčavy uhynie! Ďalšou zaujímavou skutočnosťou je nízka vlhkosť vzduchu. V prirodzenom prostredí činčíl sa vlhkosť málokedy dostane cez 60% a klesá aj k 30%. V jej domovine je veľmi suchý vzduch, takmer tu neprší. Z tohto dôvodu nemá činčila vytvorený ochranný tukový povlak srsti, ktorý by odpudzoval vodu. Očista jej kožúšku prebieha v piesku. Na to nesmiete zabudnúť a vždy dajte do klietky piesok na kúpanie. Na potravu je činčila veľmi nenáročná a skromná, v prírode sa živí len suchou trávou, kôrou, korienkami a bobuľami z kríkov.
K úspešnému chovu je potrebné predovšetkým suchá svetlá miestnosť, s čo najnižšou relatívnou vlhkosťou, dobre vetraná. Chlad činčile nevadí, ale neznáša prievan. Teplota v miestnosti by nemala dlhodobo presiahnuť 25 ° C a rozhodne nesmie byť činčila vystavená priamemu slnečnému žiareniu. Strava pokiaľ možno len suchá, s dostatočným obsahom vlákniny. Samozrejmosťou je každodenné podávanie kvalitného, ​​suchého sena a vyvážené kompletné kŕmne zmesi pre činčily. Vhodným doplnkom môžu byť tiež sušené jablčné krížalky alebo šípky. Malý kúsok jabĺčka alebo koliesko mrkvy je tiež spestrením jedálnička. Ako maškrtu a odmenu možno podávať v malom množstve aj hrozienka. 
V starostlivosti o činčily je dôležité umožniť im kúpanie v špeciálnom jemnom piesku, ten uchováva ich srsť krásne nadýchanú. Zaujímavé je, že schopnosť kúpania pravdepodobne nie je vrodená vlastnosť. Činčila ju musí prevziať v ranej mladosti, najmä od svojej matky. Ak sa tak nestane, väčšinou sa to už činčila nikdy nenaučí.
Pretože je činčila hlodavec, po celý život jej dorastajú zuby, preto jej musíme zabezpečiť dostatočné množstvo príležitostí na okus a minerálne kamene.
Ak máte chuť sa zaoberať odchovom mladých, je možné chovať činčily v pároch alebo vo väčších chovných skupinách. Na jedného samca môže pripadnúť šesť samíc. Aj keď pohlavne činčily dospievajú už okolo piateho až šiesteho mesiaca, do chovnej skupiny zaraďujeme zvieratá až po dosiahnutí ôsmich mesiacov. 
Ruja u činčíl sa dostavuje v pravidelných intervaloch každých 28-32 dní. Gravidita činčily je pomerne dlhá, medzi hlodavcami patrí k najdlhším. Trvá približne 111 dní. Mláďatá sa rodia už úplne zrelé, vidiace. Sú to také verné mini kópie rodičov. Samica si nestavia žiadne hniezdo, ale vrhne ich rovno na zem, do podstielky. 
Činčily sa chovajú v špeciálnych klietkach
Najlepšie seno pre činčily má byť paradoxne čo najviac tuhé, obsahujúce hrubšie časti. Seno môžu mať činčily v jasličkách k dispozícii po celý deň. Denná dávka kompletnej granulovanej zmesi pre činčily sa má pohybovať okolo 25 gramov pre jedno zviera na deň. 

Ak sa rozhodnete chovať činčilu prajeme Vám veľa zdaru a radosti.

Tento web používa súbory cookies. Ďalším prechádzaním tohto webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Ich používanie môžete odmietnuť nastavením Vášho prehliadača.
Viac info o cookies.